Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Tak toto je naozaj veľmi príjemné prekvapenie prvej polovice veľmi plodného roku 2021! Dve divoké a z nejakých dôvodov zároveň riadne nasraté dievčatá z Galície, gitara, bicie, silné hlasy a je z toho polhodinka hudby, ktorá vás zrazí na kolená. BALA prichádzajú s tretím albumom, toto je mocný debut na veľkej značke Century Media a kúsok, pri ktorom by ste mali naozaj zbystriť pozornosť. Tu si dali všetci zúčastnení záležať. Skauti z nemeckého vydavateľského kolosu, rovnako tak hudobníčky a všetci kreatívni ľudia zodpovední za túto šťavnatú a modernú produkciu.
Na prvé počutie sa dá skonštatovať, že BALA sú ako MANTAR bez penisov. Verte však, že gule tomu rozhodne nechýbajú. Áno, počúvame tu vlastne nežnejšie variácie na témy „The Modern Art Of Setting Ablaze“ alebo „Ode To The Flame“ a zrejme to bol hlavný podnet pre zodpovedných, keď uvažovali o BALA ako o novej akvizícii. Tento moderný sludge metal, ktorý zhltol a po kúskoch vypľúva všetok ten nasratý punk a grunge, to je poloha, ktorá baví a ktorá perfektne sedí aj dvojici Violeta Mosquera (bicie a spev) a Anxela Baltar (gitary a spev). K MANTAR si ešte možno pridajte belgický zázrak BRUTUS s ich silnou ženskou stránkou umeleckého snaženia a máte veľmi presnú predstavu o tom, čo sa bude diať.
Do súčasného pôsobivého hudobného výrazu pritom dozreli BALA veľmi postupne – veď debut „Human Flesh“ z roku 2015 je v podstate veľmi punkový. Postupné prikladanie ťažkých váh a prepadanie sa do bahenných tónov prišlo s druhou štúdiovkou „Lume“ a vyvrcholilo práve na tohtoročnej albumovej bombe „Maleza“. Pekne si to tu všetko sadlo, každý detail zapadol na svoje miesto – táto španielska obluda vás zhltne na posedenie ako malinu.
Mimochodom, španielčina. Anglický jazyk sa tu mihne vlastne iba v jednej skladbe – v songu s názvom „X“. Je skvelé, že zostalo iba pri tejto jednej pesničke. Efekt je v konečnom dôsledku rovnaký ako v prípade nórskych diabloch KVELERTAK či islandských zasnených machroch SÓLSTAFIR – vôbec vám nevadí, že nerozumiete takmer nič; hudba je univerzálny jazyk a túto nasratosť a naliehavosť dvoch charizmatických dám chápete aj bez toho, aby ste vedeli po španielsky.
BALA tiež sympaticky otvárajú večnú tému zastúpenia žien v tvrdej hudbe. Je samozrejme viac než žiadúce, aby takýchto umeleckých zoskupení bolo čo najviac. Ženy treba podporovať v kreatívnych chúťkach, ich prítomnosť v prostredí, ktoré zo 75% tvoria väčšinou veľmi škaredí chlapi (aj my sme mali v redakcii iba jedného pekného, aj toho sme vyhnali), je vždy veľmi osviežujúca. Zároveň je úplne zrejmé, že na to treba ísť takto inšpiratívne z podzemia. Prirodzene a nenútene a nie úradníckymi odporúčaniami z vyšších miest či šermovaním kvótami na hudobných festivaloch, čo bude zrejme téma blízkej budúcnosti.
Zostáva už len dúfať, že veľké vydavateľstvo a širšia cieľová skupina metalistov po celom svete prinútia dievčatá z BALA cestovať aj mimo zaužívané chodníčky domácich či juhoamerických festivalov. Pozrieť si niečo takéto v klube či na festivale v našich končinách, to by bol veľký zážitok. Veď keď sa započúvate do priamočiarych, na headbanging a mosh ako stvorených pesničiek, musí vám byť úplne jasné, že štúdiová nahrávka je v prípade BALA iba zámienkou na bohapusté koncertné besnenie.
Šíleně plodný oneman projekt, Aaron Edge se utrhl ze řetězu s sází jednu desku za druhou. "Agglomeration" je třetí z letošních již pěti alb. A překvapivě to drží slušnou kvalitu. Pokud tedy máte rádi dusivý sludge doom s výbuchy disonantního šílenství.
Hulváti z Jura sú takí naši DARKTHRONE: o pol generácie mladší a s koreňmi v grinde miesto blacku, no doživotne verní metalovej klasike (s čoraz hrubším zvukom). „Kromaňon“ a „Abeceda nenávistí“ sa zapíšu do zlatého fondu. Zbytok asi nie, čo vôbec nevadí.
Oproti EP "God Made Me An Animal" ubral Greg Puciato (ex-THE DILLINGER ESCAPE PLAN), ale i skupina jako celek, na nekompromisnosti, objevují se více i zpěvné a melodické polohy, nicméně je to stále hodně nasraný a uřvaný post-hardcore té nejvyšší kvality.
Strhující rozsáhlé kompozice, které buď zcela pohltí, nebo unudí. Já se hlásím k první možnosti. Je to jako snové divadlo severského death metalu. Za mě je to zatím rozhodně jedna z nejzajímavějších desek letošního roku.
Singl „Winter Storm Vigilantes“ je povedená záležitost, která byla slibnou návnadou na nové album. Velká očekávání byla nakonec zbytečná. S trochou dobré vůle se na albu najdou dvě další slušné skladby, jinak je to stále ten samý a nenápaditý kolovrátek.
Místy tak trochu těžkopádný death metal, který ale sází jak na zajímavé technicky neotřelé provedení, tak na dusivě temnou atmosféru. Pekelný vokál navíc dodává na dramatičnosti. U mě to celkem funguje.
Instrumentální postrocková klasika, která příliš nerozvlní stojaté stylové vody, ale má tu správnou jemnou atmosféru a i díky drobným přesahům například do progrockové či jakoby cinematic sféry nenudí. A to u současného post rocku není málo.